Topografia železiarstva v Spišskogemerskom rudohorí

Topografia

V začiatkoch výroby sa železo získavalo priamou redukciou železnej rudy vo veľmi jednoduchých jamách, vyhĺbených do zeme, alebo v malých nadzemných pieckach, ktoré využívali prirodzený ťah vetra. Stavali ich na najvyšších svahoch vrchov alebo na horských stráňach, kde bolo najsilnejšie prúdenie vzduchu. Piecky boli vymazané hlinou, ktorú vypálili spálením väčšieho množstva drevného uhlia. Do taviacich jám či piecok kládli striedavo vrstvy drevného uhlia a ľahko taviteľnej železnej rudy. Oheň rozdúchavali dovtedy, kým sa železná ruda nevyredukovala. Spôsob výroby železnej huby (zvárkového železa) priamou redukciou sa postupne zdokonaľoval. Zväčšovali sa rozmery pecí, zvyšovaním teploty v peciach sa železo nauhličilo.

Zavedenie pohonu hutníckych zariadení vodným kolesom predstavovalo prvú mechanizáciu v hutníckom odbore. Tento významný objav umožnil viacero ďalších vylepšení v hutníckej technike. Dúchadlá poháňané vodnou silou umožnili stavať väčšie a výkonnejšie šachtové pece, tzv. kusové pece, v ktorých bola kvôli intenzívnejšiemu dúchaniu i vyššia teplota.

Využívanie vodnej sily spôsobilo, že železiarne sa presťahovali do dolín, na brehy potokov a riek.

V 13. storočí sa začala intenzívna ťažba v železnorudných ložiskách Slovenského rudohoria. Spracovávanie železa v tejto oblasti dokladajú najstaršie písomné dokumenty v okolí Štítnika z roku 1243, v Gelnici z roku 1287. Vodná sila sa začala uplatňovať v dolinách Slovenského rudohoria najneskôr začiatkom štyridsiatych rokov 14. storočia, keď boli postavené prvé vyššie taviace pece šachtového typu, tzv. slovenské pece a kladivá na vodný pohon, hámre.

Obchodníci so železom mali už v 15 . storočí kráľovské privilégiá. Obchod so železom zaisťovali povozné spoločnosti so sídlom v Jelšave, Revúcej, Štítniku a Kameňanoch, ktoré od majiteľov odkupovali kované železo a rozvážali ho do najvzdialenejších miest Uhorska.

Zvýšený dopyt kováčskych hámrov po kvalitnom železe a záujem o liatinové výrobky nebolo už na konci 17. resp. začiatkom 18. storočia možné kryť iba rozširovaním počtu jednoduchých kusových pecí, dúchačiek alebo slovenských pecí. Úsilie zvýšiť výrobu železa viedlo k zväčšovaniu rozmerov kusových pecí a k pretváraniu ich profilu. zväčšením výšky kusových pecí a zosilnením dúchacieho zariadenia čím sa predĺžil styk železa s uhlíkom a zvýšila sa teplota pri výrobnom procese. Konštrukcia pecí sa v ďalšom vývoj i stále zdokonaľovala

Predchodcovia vlastných vysokých pecí boli rovnako vhodní na výrobu zvárkového i surového železa. Existencia tohto prechodného typu pecí (tzv. Blauofen) je doložená podľa archívnych prameňov zo šesťdesiatych rokov 16. storočia na Gemeri v Kameňanoch, Nandraži a Rákoši.

Vysoké pece vznikali postupným zvyšovaním rozmerov šachty kusových pecí. Zúžením tavného priestoru a nakoniec otvorením nisteje pecí vznikli samotné vysoké pece.

Zlievárenstvo železa sa začalo markantnejšie využívať až na konci 17. storočia, najmä v súvislosti s výstavbou prvej vysokej pece v Ľubietovej roku 1692. Tak sa urobil prvý krok k nepriamej výrobe železa z rúd na Slovensku. ktorá mala vystriedať dovtedajšiu priamu výrobu železa z rúd. Prechod k nepriamej výrobe železa z rúd bol zložitým procesom, ktorý prebiehal v 18. storočí a úplne sa ukončil až v prvých desaťročiach 19.storočia. Slovenské železiarstvo prežívalo značný rozkvet na prelome 17. a 18. storočia.

Topografia obcí:

Gombasek
Vysoká pec patrila v polovici I9. storočia Pavlovi Eszterházymu, ktorý ju prenajímal majiteľom slaveckého železiarskeho komplexu Karolíne Radvanskej a Jozefovi Hámošovi. Vo vysokej peci tavili rudy z okolia Stítnika. Ročne tu vyrobili I680 ton surového železa. Roku 1869 odkúpil gombaseckú vysokú pec gróf Emanuel Andrássy, ktorý ju zrekonštruoval. Vysoká pec zhutňovala rudy obsahujúce meď z blízkych baní. Kvôli zlepšeniu zloženia vysokopecnej zavážky privážali po železnici do železiarne praženú železnú rudu z Nižnej Slanej. V období majiteľa Andrássyho predstavovala ročná výroba bieleho surového železa na pudlovanie 3 600 ton. Vysoká pec v Gombaseku bola v prevádzke do roku 1903.

Topografia
Železiareň v Gombaseku - dobové foto
Topografia
Vysoká pec a železiareň vo Vidovej - dobové foto

Rejdová
Začiatky železiarstva v tejto lokalite siahajú do roku 1730, keď tu postavili vysokú pec medzi prvými na Slovensku. Okrem nej tu bola v prevádzke i slovenská pec, ktorá tavila železné rudy, dobývané na blízkom vrchu Radzim. Na jej mieste potom roku 1810 postavili vysokú pec a skujňovací hámor. Železiareň patrila obci Rejdová a prenajímal ju Karol Sárkány. Roku 1846 vyrobila železiareň l 008 ton surového železa. Výrobu stále obmedzovali, až ju úplne zastavili roku 1860.

Henckovce
Vysokú pec v Henckovciach postavil roku 1852 Karol Sárkány na mieste slovenskej pece s hámrom. K železiarni patril aj hámor. V polovici päťdesiatych rokov 19. storočia vyrábala železiareň priemerne l 310 ton surového a 168 ton tyčového železa. Neskôr sa stala súčasťou železiarskeho podniku Conkordia (Sárkányovci).

Brzotín
Vysokopecnú hutu pri ústí potoka Čremošná do Slanej na mieste bývalých slovenských pecí a hámrov založila roku 1847 akciová spoločnosť, ktorej predsedom bol Karol Schlosser z Rožňavy. Vo vysokej peci tavili medené rudy s obsahom železa z okolia Čučmy Tieto rudy starostlivo pražili a do zavážky pridávali kvalitné železné rudy. Vďaka starostlivej príprave vsádzkových materiálov sa získavalo veľmi kvalitné surové železo. O úspešný chod železiarne v polovici 19. storočia sa pričinil jej technicky nadaný riaditeľ Rudolf Eisner z Moravy. Počas jeho pôsobenie sa zvýšila výroba surového železa na 1512 ton. Roku 1881 odkúpil brzotínsku hutu gróf Emanuel Andrássy. V rámci andrássyovského podniku tavila vysoká pec železné rudy z baní majiteľa v Betliari, dopravované povozmi, ako aj železné rudy z Dobšinej, dopravované po železnici. Koncom 19. storočia už nebola v prevádzke.

Slavec
Železiareň pozostávajúca z viacerých hámrov v Slavci a v Plešivci patrila v polovici 19. storočia k slaveckému železiarskemu komplexu, ktorý tvoril spoločné vlastníctvo Karolíny Radvanskej a Jozefa Hámoša. K slaveckemu železiarskemu komplexu patrila vysoká pec v Gombaseku, prenajímaná od Pavla Eszterházyho a valcovňa vo Vidovej, postavená roku 1835. Predchádzajúci majiteľ slaveckého komplexu Jozef Hámoš zabezpečil na začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia rozsiahlu rekonštrukciu hutníckych zariadení, ktorú realizoval istý francúzsky hutník. Týmito úpravami sa podarilo dosiahnuť pozoruhodné zníženie spotreby paliva pri výrobe tyčového železa. Tyčové železo zo Slavca bolo známe svojou kvalitou a patrilo k najlepším v Uhorsku. Slavecký komplex zhutňoval rudu z okolia Stítnika. Železiareň v Slavci bola vyradená z prevádzky v dôsledku hospodárskej krízy v rokoch 1858- 1861 .

Vidová
Železiareň tvorila súčasť slaveckého železiarskeho komplexu. Valcovňa na vodný pohon, postavená roku 1835 a skujňovací hámor pracovali na báze drevného uhlia. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia pristavila rodina Radvanska a Hámošova k objektom valcovne a hámra novú vysokú pec. Valcovňa zanikla krátko po hospodárskej kríze v rokoch 1858 - 1861 . Vidovská vysoká pec zhutňovala siderity z okolia Rožňavy, pražené siderity z baní medzi Stítnikom a Rožňavou a pražené limonity zo Stítnika. Týždenná výroba vysokej pece dosahovala 61,6- 67.2 t surového železa. Čast' surového železa sa použila na výrobu odliatkov, ďalšia časť sa spracovala na kujné železo. Zvyšok surového železa expedovali do Ganzovej zlievárne v Pešti, do skujňovacích závodov v Szilvási, Diósgyôre a Salgótarjáne (dnes na území MĽR). Pri vysokej peci odlievali sporákové platne, žehličky, pluhy, dielce pre poľnohospodárske stroje, ktoré ešte upravovali vo vlastných mechanických dielňach na výrobu poľnohospodárskych strojov. Skujňovací hámor s týždennou výrobou 2,8 tony zásoboval kujným železom mechanické dielne slaveckého komplexu. Roku 1888 odkúpil vidovskú železiareň gróf Emanuel Andrássy.

Chyžnianska Voda
Železiareň založil augsburský veľkoobchodník Juraj Heinzelmann roku 1846. Už v päťdesiatych rokoch 19. storočia patrila medzi vývojaschopné železiarne. Vtedy tu bola v prevádzke jedna vysoká pec a jedna kuplová pec. K železiarni patrila aj smaltovňa a výrobňa varných nádob. Železiareň sa postupne rozšírila na významný podnik s dvoma vysokými pecami, orientovaný na zlievárenskú výrobu. Z vysokých pecí bola stále v prevádzke len jedna. Okrem limonitov zo Železníka a Rákoša tu tavili siderity z Rožňavy a Hrádku. Týždenne sa vo vysokej peci vyrobilo 33.6- 39 ton surového železa. Väčšina vyrobeného surového železa sa použila na výrobu odliatkov. Roku 1869 odliali vyše l 680 ton odliatkov. Už vtedy tu pracovalo 150 stálych zlievačov. Priamo z vysokej pece, čiastočne z kuplovej pece sa odlievali kachle, rošty, pluhy a najmä rúry pre plynovody a vodovody. V tejto železiarni kládli dôraz na zdokonaľovanie techniky a technológie, a preto dosahovali úspechy vo výrobe.

Hrlica
Tunajšiu vysokú pec postavili v rokoch 1854 - 1855 na mieste dvoch slovenských pecí a jedného hámru, ktoré patrili začiatkom 19. storočia Jánovi Schwartzovi. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia patrila táto železiareň Hrlicko-tapolcsánskej účastinnej spoločnosti. Týždenne sa tu vyrobilo 39-45 ton suvého surového železa, podľa potreby i bieleho surového železa. Časť surového železa sa spracúvala vo vlastných závodoch, v pudlovni v Tapolcsányi a vo valcovni v Dédesi (dnes MĽR), postavených spoločnosťou v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Časť surového železa sa predávala erárnemu podniku v Hronci a železiarni v Bujakove. Hrlická vysoká pec s priemerným ročným výkonom 2 240 ton surového železa nestačila zásobovať tieto závody, preto sa spoločnosť rozhodla postaviť novú vysokú pec v Červeňanoch

Ploské
Táto železiareň v údolí Turca s dvoma slovenskými pecami a jedným hámrom patrila začiatkom 19. storočia Jánovi Latinákovi. Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia tu bola v prevádzke menšia vysoká pec. Surové železo sa spracúvalo v troch skujňovacích vyhniach vo Filieri. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia bola železiareň riadená formou účastinárskej spoločnosti, resp. určitý čas i ťažiarstvom. Ploskovskej železiarskej spoločnosti patrila v šesťdesiatych rokoch 19. storočia aj železiareň v Brusníku (teraz patrí k Rybníku, okres Rimavská Sobota). Skujňovacie vyhne a dva vykúvacie hámre v Tapolcsányi (dnes MĽR) predstavovali pobočný závod Ploskovskej železiarskej spoločnosti. Roku 1870 boli v Ploskom v prevádzke dve vysoké pece s ročným výkonom 2 800 ton sivého surového železa. Ploskovské surové železo bolo kvalitné, vhodné i na zlievárenské účely a predávalo sa okolitým skujňovacím závodom, najmä Rimavsko-muránskej spoločnosti. Ploskovská železiarska spoločnosť sa rozpadla v osemdesiatych rokoch 19. storočia, železiareň v Brusníku ešte pred rokom 1867.

Topografia
Železiarský komplex v Ploskom - dobové foto
Topografia
Ploské-Hámor, priečelíe so štukovanou plastikou železiarstva - foto r.2009 /Kravec Jozef/
Topografia
Brzotín-železiarský komplex - dobové foto
Topografia
Henckovce-hámor a vysoká pec - dobové foto
Topografia
Lúčka-železiarský kompex - dobové foto
Topografia
Topografia
Chyžnianska Voda, železiareň - dobové foto
Topografia
Vysoká pec mesta Dobšiná v Hnileckej doline - dobové foto
Topografia
Betliar,železiareň Gejzu Andrássyho - dobové foto r. 1896

Z veľkého množstva železiarní a vysokých pecí sa v Spišskogemerskom rudohorí nezachovalo takmer nič. Vysoké pece Karol vo Vlachove, Etelka v Nižnej Slanej a vysoká pec v Červeňanoch, sú zaevidované ako technické pamiatky, ale žiaľ ich vlastníci nevenujú týmto pamiatkam nijakú pozornosť a tak tieto pamiatky ako dôkaz umu a technickej zdatnosti naších predkov pomaly, ale iste chátrajú.

Zdroje a literatúra:
Mária Šarudyová, Topografia železiarní na Slovensku v 19. storočí
Dobové foto, oužité z príslušnej literatúry, Ploské Hámor-foto J. Kravec
Copyright © Kravec Jozef