Baníctvo, hutníctvo a železiarstvo v Spišsko-gemerskom rudohorí malo bohatú históriu. Jeho počiatky sa ukrývajú v hlbokej minulosti, pravdepodobne do obdobia 4-5.stor..p.n.l.p,očom svedčia viaceré archeologické nálezy. Rozvoj ťažby železných rúd a železiarstva nastal v dobe keltskej/350 r p.n.l / a na počiatku nášho letopočtu v dobe rímskej /1-4 stor.n.l / a slovanskej /5-11 stor.n.l. /.

Prvá písomná zmienka o ťažbe železných rúd a ich spracovaní je od rímskeho historika P.C.Tacita, ktorý už v 11.stor.n.l. písal o Kotínoch, ktorí platili Sarmatom a Kvádom dane formou zbraní. Písomné materiály o ťažbe rúd v Spišsko-gemerskom rudohorí sú staré viac ako 700 rokov.

V priebehu týchto storočí baníctvo zažívalo rozkvet i úpadok. Okrem iných príčin, vplyv na to mal i záujem o ťažbu rozličných rúd. Raz to boli rudy železné, inokedy meďnaté. Spišsko-gemerské rudohorie je z hľadiska výskytu rúd a ich priemyselného využívania najdôležitejším útvarom Slovenska. Náleziská kvalitných rúd, blízkosť lesov vhodných na pálenie dreveného uhlia a bohaté vodné toky s dostatkom pracovných síl na tomto území podnietili vznik baníctva, hutníctva a železiarstva.

Táto oblasť, zvlášť Gemerská stolica bola v minulosti nazývaná železiarskou stolicou Uhorska. Niektoré ložiská/napr. Smolník/,boli v určitej epoche hlavným európskym producentom medenej rudy.

Motto: Národu možno odcudziť mnoho vecí: Krajinu, pôdu, rieky, aj mu vypáliť dediny. Národu možno vziať slobodu, ale nie je možné mu ukradnúť jeho históriu, vyrvať mu to, čo je v jeho duši a čo nosí vo svojom srdci.... J.C.Hronský

Epilog

Skončila sa éra historickej dejinnej priemyselnej činnosti hospodártva Slovenska, takmer tisícročnej doby baníctva a nezvratne sa ponára do dejín minulosti ukrytých v podzemných útrobách zeme devastáciou a rozkrádaním toho, čo ostalo viditeľné na povrchu. Útlm baníctva spôsobil nenahraditeľné škody umu, technickej tvorivosti a vyspelosti ľudí. V podzemí banských diel zostalo oi. množstvo techniky dnes už vzácne, ako ťažné stroje, čerpadlá, raziace plošiny, vrátky ai. /Slovinky, Smolník, Rožňava, Rudňany/. Čo zostalo na povrchu skončilo v zberných surovinách a nie v múzeách a banských expozíciach ako súčasť histórie baníckej minulosti. Je potrebné sa kriticky vysloviť na adresu múzeí a príslušných zbierkových pracovníkov. Múzea totiž nemajú záujem ani o evidované technické pamiatky /viď hámor v Medzeve, vysoké pece voVlachove, Nižnej Slanej, Červeňanoch... /. Negatívnu činnosť vykonáva aj firma vykonávajúca likvidáciu pozostatkov baníctva po príslušnom odsúhlasení príslušným úradom. Z finančných prostriedkov vyčlenených na tento účel, by mnohé torzá ban. činosti mohli byť zrekonštruované a pripravené slúžiť pre tzv. Slovenskú banskú cestu a Železnú cestu. Zvýšiť úsilie by mali aj starostovia obcí a miest /Rožňava-štôlne Sadlovsky, Štefan, Máriabaňa, Drnava-štôlne Dionýz, Antal vč, spoj. cesty ban. železnice s torzami viaduktu, Zlatá Idka-ban. diela Svajczer a Breuner, Sirk-vys. pec Červeňany, Hornosirkovská stôlňa, / a ďalší samozrejme s účinnou pomocou ban. odborníkov, využitím pracovníkov VPP. Výraznú podporu by mali zohrávať aj regionálne rozvojové agentúry, ale žiaľ....

Pripravovanej Slov. banskej ceste a zvlášť Železnej, by prospelo zlúčenie do jedného monolitu. Tvorbe tzv. geomentánnej turistiky by prospela predchádzajúca príprava nehnuteľných baníckych objektov a, infotabule o baníckej činností v danej oblasti ako aj banské trasy/chodníky. Deje sa tak v Ban. Štiavnici, Pukanci, Pezinku, Kremnici, Španej Doline, Opálových baniach Dubnik... Vzor je potrebné si zobrať z Českej republiky, Rakúska. Nemecka, kde je množstvo baníckych skanzénov, tzv. náučných steziek, múzei ako aj menších regionálnych baníckych expozícií.

Kladiem otázku: čo by nato páni Mikovíny, Hell, Lill, Zipser, Délius, Agricola, Kachelman....